História / Úvod

Východo-západná schizma, známa aj ako Veľká schizma (Great Schism) vznikla v roku 1054. 16. júla v tom istom roku bol konštantínopolský patriarcha Michael Cerularius exkomunikovaný pápežom Levom IX. „Veľká schizma“, vytvorila dve najväčšie denominácie v kresťanstve – rímskokatolícku a východnú ortodoxnú vieru.

Pápež Urban II., tiež známy ako Odo (Eudes) de Châtillon, bol francúzsky klerik a 159. rímsky pápež (1088 – 1099). V roku 1089 Urban II. zvolal synodu do Melfi, kde za prítomnosti sedemdesiatich jemu verných biskupov zrušil exkomunikáciu cisára Alexiosa I. Komnénos. Odmenou cisára boli aj zmierlivé kroky z Konštantínopolu. Toto zblíženie podnietilo cisára, aby požiadal pápeža o pomoc pri ochrane svojich kresťanských bratov na Východe. Na ďalšej synode v Piacenze v roku 1095 vyslal Alexius oficiálnu delegáciu, aby informovala prítomných cirkevných otcov o neprávostiach, ktoré páchali seldžuckí Turci na kresťanoch na Východe.

„Bratstvo svätého Lazara“ bolo založené pred križiackymi výpravami vo Svätej zemi. Východní ortodoxní lazaristi sa tam podľa existujúcej dokumentácie starali o malomocných. Bratstvo lazaristov bolo uznané za rytiersky rád jeruzalemským kráľom Fulkom v roku 1142. Hoci hlavnou činnosťou rádu bola starostlivosť o malomocných, rytieri Rádu svätého Lazara sa zúčastňovali a bojovali aj vo vojenských konfliktoch, ako bola bitka pri La Forbie v roku 1244 a obrana Akkonu v roku 1291.

Prebehlo 113 rokov, čo Bratstvo lazaristov sa stalo rytierskym rádom, keď pápež Alexander IV vydal v roku 1255 pápežskú bulu „Cum a Nobis Petitur“, v ktorej katolícka vetva rádu získala kanonické uznanie a stala sa súčasťou Rádu svätého Augustína. V tomto období sa do križiackych výprav masovo zapájalo veľké množstvo dobrovoľníkov zo západnej, strednej a východnej Európy. Mnohí z nich verili, že po vstupe do Jeruzalema budú fyzicky transformovaní priamo do neba, alebo že ich feudálne záväzky v ich domovských krajinách im budú odpustené, alebo že získajú príležitosti na slávu, ekonomické výhody, či dokonca politické postavenie. Počiatočné úspechy umožnili križiakom založiť štyri križiacke štáty na Blízkom východe: Edesské grófstvo; Antiochijské kniežatstvo; Jeruzalemské kráľovstvo; a Tripoliské grófstvo.

Zlyhanie cirkevnej únie

Rok 1155: Ak niekedy bola šanca na znovuzjednotenie východnej a západnej cirkvi a na trvalé zmierenie s pápežom, bol to pravdepodobne ten najpriaznivejší moment.

Počas talianskeho ťaženia a potom, počas sporov medzi Fridrichom Barbarossom a pápežom, sa cisár Manuel I. pokúšal ovplyvniť pápežov náznakmi možnej únie medzi východnou a západnou cirkvou. Hoci v roku 1155 pápež Adrian IV. vyjadril svoju horlivosť podnietiť znovuzjednotenie cirkví, nádeje na trvalú pápežsko-byzantskú alianciu narazili na neprekonateľné problémy. Adrian IV. a jeho nástupcovia požadovali uznanie svojej náboženskej autority nad všetkými kresťanmi všade a snažili sa o nadradenosť nad byzantským cisárom; vôbec neboli ochotní upadnúť do stavu závislosti od jedného cisára k druhému. Na druhej strane Manuel I. chcel oficiálne uznanie svojej svetskej autority nad Východom aj Západom. Takéto podmienky by neprijala ani jedna strana. Aj keby prozápadný cisár, akým bol Manuel I., súhlasil, grécki občania impéria by úplne odmietli akýkoľvek zväzok tohto druhu, ako to urobili takmer o tristo rokov neskôr (1453), keď sa pravoslávna a katolícka cirkev nakrátko zjednotila pod vedením pápeža Nicholasa V. Napriek jeho priateľskosti voči rímskej cirkvi a srdečným vzťahom so všetkými pápežmi nebol Manuel I. nikdy pápežmi poctený titulom „Augustus“. A hoci dvakrát poslal veľvyslanectvá pápežovi Alexandrovi III. (v rokoch 1167 a 1169) s ponukou zjednotenia gréckej a latinskej cirkvi, Alexander III. to odmietol pod zámienkou problémov, ktoré by po zjednotení nastali.

Žiaľ, teologické spory aj medzi rytierskymi rádmi eskalovali a v roku 1489 sa pápež Inocent VIII. pokúsil zlúčiť Rád svätého Lazara a jeho nehnuteľný majetok s katolíckym rádom svätého Jána. Proti tejto nespravodlivej pápežskej výzve sa postavila väčšina jurisdikcií Rádu svätého Lazara z Jeruzalema, vrátane jurisdikcií vo Francúzsku, južnom Taliansku, Maďarsku (Uhorsku), Švajčiarsku a Anglicku. Majetok svätého Lazara si nakoniec Rád svätého Jána privlastnil iba v Nemecku. Od tohto historického zlomu mnohé východné ortodoxné prioráty, komendy a preceptória fungovali ako samostatné a nezávislé komendy.

V roku 1572 katolícka vetva Rádu svätého Lazara z Jeruzalema sa v Taliansku zlúčila s Rádom svätého Mauricea pod patronátom kráľovskej rodiny Savoy a tým sa vytvoril nový Rád svätého Mauricea a Lazara. Tento rád dodnes existuje a je všeobecne uznávaný ako dynastický rád kráľovského rodu Savoy. Rád svätého Mauricea a Lazara nemá nič spoločné s Rádom svätého Lazara z Jeruzalema (Karpatský veľkopriorát) nielen od roku 1255, ale rozhodne nie od roku 1572.

V roku 1608 francúzsky kráľ Henrich IV. so súhlasom Svätej stolice zlúčil francúzsku vetvu Rádu svätého Lazara z Jeruzalema s Rádom Panny Márie Karmelskej, čím vytvoril zlúčený kráľovský vojenský a špitálny rád Panny Márie Karmelskej a svätého Lazara z Jeruzalema. Tento dvojitý rád spolu so svojím veľmajstrom Ľudovítom- Stanislasom-Xavierom, Comte de Provence a kráľom Ľudovítom XVIII. odišli kvôli Francúzskej revolúcii do exilu. Rád v roku 1830 formálne stratil svoju kráľovskú záštitu a zanikol.

Rád sväteho Lazara z Jeruzalema: Verejná poprava posledného katolíckeho člena Rádu na Slovensku

Sicílsky rod Drugeth, žijúci vtedy v Uhorsku, bol v službách anjouovských kráľov, a poskytoval Anjuovcom vraždy na objednávku. Na žiadosť Karola Roberta z Anjou, dňa 5. septembra v roku 1311 Drugethovci prepadli rodinu uhorského palatína Amadeusa Aba počas cesty z Abaújváru do Košíc (Kassa), kde sa chceli zúčastniť osláv svätého Michala. Stalo sa to pár metrov pred vonkajšou južnou mestskou bránou. Amadeus bol zasiahnutý smrtiacim šípom. Táto zákerná udalosť ostala nepotrestaná ďalších 373 rokov.

„Božie mlyny melú pomaly, ale iste.“

Po bitke pri Rozhanovciach (Battle of Rozgony) rod Aba strácal svoje majetky a Drugethovci si ich privlastňovali. V priebehu nasledujúcich desaťročí Drugethovci so súhlasom katolíckych kráľov nezákonne skonfiškovali majetky a hrady rodu Aba. Spravodlivosť však prišla o 373 rokov neskôr, nečakane a rýchlo. Žigmund Drugeth, gróf z Homonny (dnes Humenné, Slovensko), bol predstaviteľom Rádu svätého Lazara v Hornom Uhorsku. Bol synom Györgya Drugetha a Márie Esterházyovej a bol posledným mužským potomkom rodu. Počas protihabsburských povstaní v Hornom Uhorsku gróf Žigmund Drugeth spolu s grófom Františkom von Rhedey – sedmohradským kniežaťom (člen rodu Aba), boli vernými prívržencami protestanta Imre Tökölyho z Kežmarku – kniežaťom Horného Uhorska a veliteľom kuruckej armády. Žigmund Drugeth zradil ich vojenské plány a postavil sa na stranu Habsburgovcov. V roku 1684 bol gróf Žigmund Drugeth Tökölym zajatý a následne verejne popravený (sťatý) v Košiciach (Kassa).

Na Slovensku dňa 12. júna 1991 bol zriadený „Hospitaller Servis Svätého Lazara slovenskej Komendy Rádu svätého Lazara z Jeruzalema a dňa 23. júla 2004 oficiálne zahájená činnosť Spolku Členov Rádu svätého Lazara z Jeruzalema v Slovenskej republike.

Činnosť Karpatského veľkopriorátu nespočíva v distribúcii západneho použitého oblečenia do tretích svetových krajín, a ani v dodávaní rôznych experimentálnych liekov do krajín tretieho sveta – pod rúškom „charita“. Naším hlavným cieľom zostáva starostlivosť o malomocných. Jednotlivé jurisdikcie Veľkopriorátu sa však môžu zapájať do rôznych miestnych charitatívnych aktivít a sociálnych programov, ako sú napríklad kriminálna prevencia, školenia prvej pomoci, pátracie a záchranné programy, atď.

• Členstvo vo všetkých jurisdikciách Karpatského veľkopriorátu je len na pozvanie. Toto je dôvod prečo: ENTER
• Cesta k fundácii „King Baldwin IV. of Jerusalem Leprosy Assistance & Relief Program.“ ENTER