Abaújvár

Dedičná komenda Rádu sväteho Lazara z Jeruzalema

MINULOSŤ A SÚČASNOSŤ

Bitka pri Mohi / Muhi (11. apríla 1241)

Bitka pri Mohi bola kľúčovým konfliktom medzi Mongolskou ríšou a Uhorským kráľovstvom počas mongolskej invázie do Európy. Bitka sa odohrala pri Muhi (vtedy Mohi), osade ležiacej v dnešnom Maďarsku, juhozápadne od rieky Sajó. Mongolská ríša vedená Bátú Chánom sa snažila rozšíriť svoje územia do Európy, zatiaľ čo Uhorské kráľovstvo vedené kráľom Bélom IV. a jeho veliteľom ťažkych jazdeckých jednotiek bol Adam I. de Ádámfölde; vojvodom Colomanom Slavonie; Arcibiskupom Kalocse Ugrinom Csákom; Arcibiskupom Esztergonu Matthiasom Rátótom; Vojvodom Rakúska Frederickom II. (z rodu Babenberg); Palatinom Uhorska Denisom II. Tomaj, genus Tomaj; včítane Templárskych rytierov, ktorí všetci do jedneho padli v boji, sa snažili chrániť Uhorskú suverenitu.

Bitka viedla k víťazstvu Mongolov, ktorí za vysokú cenu zničili uhorskú kráľovskú armádu, čo prispelo k rozhodnutiu zastaviť ich vojenské ťaženie. Táto porážka znamenala významný zlom v uhorských dejinách a posunula rovnováhu síl vo východnej Európe. Víťazstvo Mongolov viedlo k obdobiu obnovy a reorganizácie v Uhorsku a zároveň ovplyvnilo vývoj európskej politiky a kultúry. Bitka sa považuje za jednu z najdôležitejších udalostí v uhorských dejinách s ďalekosiahlymi dôsledkami pre región. Počas a nasledovne po bitke pri Mohi, Abaújvár a Boldogkőváralja (70/50 km na sever od Mohi) hrali dôležitú úlohu pri ochrane poslednej obrannej línie Horného Uhorska.

Abaújvár (Nový Abovský hrad / Aba’s New Castle)

Abaújvár, spolu s hradmi Gönc, Füzér, Boldogkőváralja, Regéc, Kassa (Slov. Košice), Ólubló (Slov. Stará Ľubovňa) a ďalšie, sú významné historické miesta Uhorska a sídlami druhej uhorskej kráľovskej dynastie Aba. Počas svojej vlády kráľ Samuel Aba (1038 – 1044) postavil v severnom Uhorsku aj hrad Abaújvár. Hrad bol spočiatku administratívnym sídlom posádky, ktorá chránila jednu z hlavných obchodných ciest z baltských zemí na Balkán a blízkeho vychodu. Táto cesta nasledovala brehy rieky Tarca (Slov, Torysa), Hernád (Slov. Hornád), Tisza (Slov. Tisa) a Duna (Slov. Dunaj).

Kiskirályság Aba (Malé kráľovstvo Aba)

Pred, počas a po panovaní kráľa Štefana I. Arpádskej dynastie, väčšinu Uhorska tvorilo 15 nezávislých malých kráľovstiev (kis királyságok). Jedno z nich bolo aj “Aba kis királysága”.

Počas mongolskej invázie bola veľká časť Uhorského územia zdevastovaná, ale hrad Abaújvár spolu s inými severouhorskými hradmi nikdy neboli obsadené Mongolmi. V 13.–14. storočí bolo severovýchodné Uhorsko a Sedmohradsko osídlované nemeckými osadníkmi.

Rád nemeckých rytierov (Teutonic Order)

Rád nemeckých rytierov bol pozvaný do Burzenlandu (juhovýchod Sedmohradska / Transylvánia), aby pomohli brániť juhovýchodné hranice Uhorského kráľovstva proti Kumánom. Rád následne pozval nemeckých kolonistov, aby pomohli založiť osady a poskytli rádu podporu. Osady sa veľmi rýchlo rozširovali a nemeckí rytieri zrazu požadovali, aby im uhorský kráľ udelil časti Uhorska a Sedmohradska na založenie vlastného štátu. Uhorský kráľ Ondrej II. mal dobrý dôvod obávať sa straty vplyvu nad nemeckými rytiermi a nakoniec aj nad územiami, ktoré si nárokovali. V roku 1225 po tom, čo pápež Honorius III. vydal pápežskú bulu, v ktorej požadoval autoritu nad nárokovaným územím pre nemeckých rytierov v Uhorsku a v Sedmohradsku a ich oslobodenie od daní, kráľ Ondrej II. vyhnal Rád z krajiny.

Rod Árpádovcov

V roku 1301, po smrti posledného člena „katolíckej“ vetvy rodu Árpádovcov, sa o uhorský trón uchádzali zahraniční králi. Katolícka cirkev, a najmä pápež Bonifác VIII., podporoval Karola Róberta z Anjou, jediného syna Karola Martela, vojvodu zo Salerna a Márie, sestry uhorského kráľa Ladislava IV. z rodu Árpádovcov. V priebehu niekoľkých rokov bol Karol pomocou pápeža dosadený na uhorský trón.

Ďalším problémom pre Karola bolo, že moc spočívala v rukách miestnych regionálnych kráľov a napätie v krajine komplikovala aj skutočnosť, že viacerí z nich patrili k východnej pravoslávnej cirkvi. Ako je známe počas Veľkej schizmy v roku 1054 rímskokatolícka cirkev vyhlásila všetky „ostatné kresťanské vetvy“ vrátane východnej pravoslávnej cirkvi za pohanské. Situácia v krajine bola stále napätá. Počas stredoveku väčšina rodu Abovcov boli lojálnymi ochráncami východnej pravoslávnej cirkvi. Ako už bolo spomenuté, v tom čase Uhorsko bolo konfederáciou malých kráľovstiev, takže vláda Karola Róberta z Anjou mala nad krajinou len minimálny vplyv, a preto cirkev naďalej hľadala riešenie na zmenu existujúceho stavu.

Do bodu varu: Pápež a rímskokatolícki biskupi presadzovali svoju vlastnú stratégiu dominancie nad Uhorskom. Inými slovami, bitka pri Rozhanovciach – 15. jún 1312 bola podnecovaná v mene Karola Róberta z Anjou rímskou katolíckou cirkvou. V skutočnosti konflikt mal dva účely: a) zmocniť sa Uhorského trónu v prospech Ríma a b) zničiť východnú ortodoxnú cirkev v Uhorskom kráľovstve.

POZNÁMKA: Máj 2021 – Archeologické miesto, ktoré sa teraz nachádza v maďarskej dedine Abasár je posledné miesto odpočinku uhorského kráľa Samuela Abu a jeho manželky, ktorý vládol v Uhorsku od roku 1041 do roku 1044.

Bitka pri Rozhanovciach (15. jún 1312)

5. septembra 1311 Karol Róbert z Anjou dal súhlas sicílskym žoldnierom z rodu Druget na zavraždenie Uhorského palatína Amadea z rodu Aba.

V roku 1312 Karol Róbert z Anjou sa rozhodol obliehať hrad Sáros (teraz súčasť Slovenska – Šarišsky hrad), ktorého súčasťou bolo aj panstvo Ádámfölde rodu Arpád. Po tom, čo vojsko Amadea Abu dostalo ďalšiu posilu od Matúša Csáka (1 700 žoldnierov), Karol Róbert z Anjou ustúpil do osady Igló (Slov. dnes mesto Spišská Nová Ves), župa Szepes (dnes región Spiš), kde mu domáci Saxoni posilnili nemalým počtom jeho vojsko. Následne nemeckí kolonisti z Košíc a križiacky rytieri Rádu Svätého Jána na pokyn pápeža sa pridali ku Karolovi Róbertovi z Anjou, a 15. júna 1312 došlo ku krvavej bitke pri Rozhanovciach medzi silami na strane Karola Róberta z Anjou a uhorskými patriotmi na čele členmi z rodu Aba. Počas niekoľko hodinovej bitke zahynulo na bojišti, spoločne z oboch strán vyše 800 bojujúcich.

Bitka pri Moháči (29. augusta 1526)

Bitka pri Moháči (29. augusta 1526), označila začiatok 160-ročnej osmanskej okupácie veľkej časti Uhorska.

V občianskom registri z roku 1427 sa uvádza, že v Abovskej župe bolo 5187 rodinných domov a rod Aba vlastnil v župe 9 hradov, 14 miest a 318 dedín. Územiu Kiskirályság Aba patrili aj župa Sáros (Slov. Šariš) a župa Heves (teraz v Maďarsku).

V 16.-17. storočí sa v Uhorsku odohralo mnoho dôležitých historických udalostí, ale iba čiastočne v Abovskej župe, vrátane roľníckej vzbury vedenej György Dózsou (Juraj Dóža) (1514) a bitkami medzi Uhorskom a Ottomanmi. Južná časť župy spadala pod osmanskú vládu, zatiaľ čo severná časť zostala súčasťou Uhorského kráľovstva.

Traja košickí mučeníci

Dňa 5. septembra 1619 habsburské vojska obsadili mesto Kassa (Slov. Košice), ale na odpor sa im postavil sedmohradsky knieža Gabriel Bethlen so svojim rodinným príbuzným sedmohradským vojvodom Františkom Rhedeyom. Počas ich vojenského ťaženia v Košiciach zajali a odsúdili z vlastizrady troch katolíckych kňazov, teraz známych ako traja košickí mučeníci. Nasledovne ich popravili. Kňazi boli lojálnymi podporcami katolíckych habsburgovských okupačných vojsk.

Po podpísaní dohody známej ako Mikulovská mierova dohoda, 31. decembra 1621 sa ukončila vojna medzi zvoleným uhorským kráľom a sedmohradským kniežatom Gabrielom Bethlenom a Ferdinandom II. cisárom Svätej rímskej ríše. Hlavnými vyjednávačmi zmluvy boli Maximilián von und zu Trauttmansdorff a Nikolaus Esterházy de Galántha. Habsburgovci boli prinútení pristúpiť a rešpektovať dohodu o náboženskej tolerancii z roku 1606, ktorú v Debrecíne za Sedmohradsko podpísal vojvoda František Rhedey I. a Habsburgovci taktiež museli uznať suverenitu Sedmohradska nad siedmimi župami (Partium): Ugocsa, Bereg, Zemplén, Borsod, Szabolcs, Szatmár a Abaúj.

„Božie mlyny melú pomaly, ale iste“

Bohužiaľ, problém medzi Habsburgovcami a Uhorskými patriotmi naďalej pokračoval. Na terajšom území východneho Slovenska sa bojovalo ešte aj začiatkom 18. storočia, a to najmä proti habsburgovským okupačným jednotkám známymi ako Labanci. Opozičné vojsko (Kuruci) viedli Emeric (Imre) Thököly – pán Kežmarku a knieža severného Uhorska a František Rhédey II. – pán župy Maramaros a knieža Sedmohradská.

Po bitke pri Rozhanovciach (Battle of Rozgony) rod Aba strácal svoje majetky a Drugethovci si ich privlastňovali. V priebehu nasledujúcich desaťročí Drugethovci so súhlasom katolíckych kráľov nezákonne skonfiškovali majetky a hrady rodu Aba.

Spravodlivosť však prišla o 373 rokov neskôr, nečakane a rýchlo. Žigmund Drugeth, gróf z Homonny (dnes Humenné, Slovensko), bol predstaviteľom Rádu svätého Lazara v Hornom Uhorsku. Bol synom Györgya Drugetha a Márie Esterházyovej a bol posledným mužským potomkom rodu. Počas protihabsburských povstaní v Hornom Uhorsku gróf Žigmund Drugeth bol vernými prívržencom protestanta Imre Tökölyho z Kežmarku – knieža Horného Uhorska a veliteľa kuruckej armády. Žigmund Drugeth zradil Tökölyho vojenské plány a postavil sa na stranu Habsburgovcov. V roku 1684 gróf Žigmund Drugeth bol Tökölym zajatý a následne verejne popravený (sťatý) v Košiciach (Kassa).

19. a 20. storočie exodus aškenázskych Židov z Poľska, Ukrajiny a Ruska tvoril významnú časť novej populácie. Pozemkové reformy 20. storočia sa stali atraktívne aj pre vysídlených a chudobných ľudí z iných častí severného Uhorska. Na jednej strane rast populácie priniesol do regiónu prosperitu, no na druhej strane prisťahovalci výrazne prispeli k devastácii historického vzhľadu Abaújváru. V priebehu menej ako 20 rokov počas pokračujúcej výstavby nových obytných domov, miestna populácia úplne rozobrala celý hrad a jeho opevňovacie múry, aby použili kameň ako surovinu na stavbu svojich rodinných domov, čím zničili jedno z najdôležitejších historických miest Uhorska. To, čo kedysi bolo centrom druhého etnického uhorskeho kráľovského rodu Aba, a pýchou uhorskej štátnosti, sa stalo ničím iným ako neoznačeným cintorínom, o ktorom ani dnes väčšina Maďarov a Slovákov nevie.

Ak sa pokúsime analyzovať devastáciu hradu Abaújvár, najviac diplomatické vysvetlenie, ktoré môžeme ponúknuť je to, že vojnové podmienky 19. a 20. storočia a nedostatok vhodných zákonov týkajúcich sa ochrany historických miest v Maďarsku a na Slovensku, a počas habsburskej vlády mali veľa spoločného s tým, čo sa stalo s Abaújvárom.

V roku 1919 dvojžupa Abaúj-Torna mala 364 dedín, z ktorých iba 5 malo populáciu väčšiu ako 2000.

V rokoch 1899 až 1913 mnohí ľudia opustili Uhorsko a emigrovalo do iných krajín; zo župy Abaúj emigrovalo 44 258, ale o pár rokov neskôr sa späť vrátilo 13 566 do Uhorska.

V roku 1918 sa severná polovica dvojžupy Abaúj-Torna (1551 km², vrátane Kassa/Košice), stala súčasťou novo formovaného Československa.

Počas administratívnej reformy v roku 1950 v Maďarsku sa južná polovica župy Abaúj spojila so zvyšnými časťami susedných žúp Borsod-Gömör a Zemplén, aby vytvorili súčasný region Borsod-Abaúj-Zemplén.

Dodnes je Abaújvár sídlom rodu Aba a potomkov Adama I. de Ádámfölde so zostávajúcimi štyrmi hektármi záhrad a niekoľkými starými kamennými domami uprostred dediny, ktoré priamo nadväzujú na ďalšie štyri hektáre chráneného historického vyvýšeného hradného areálu. V súčasnosti sa plánuje zrekonštruovať túto nehnuteľnosť do dobového stavu.

Zoznam vetiev rodu Aba a ich feudálnych panstiev: Athinai, Báthory de Gagy, Bertóthy, Budaméry, Csirke, Csobánka, Frichi, Gagyi, Hedry, Keczer, Kompolthi, Laczkffy de Nasdasd, Lapispataky, Rhédey, Somosy de Somos, Vendéghy a Vitéz.